Najnovšia monografia českého historika Prokopa Tomeka o vzniku, pôsobení, vývoji a zániku československého oddelenia Rádia Slobodná Európa, alebo Radio Free Europe (RFE), v rokoch 1950 – 1994, je syntetickým vedeckým historickým výkladom pôsobenia tohto mediálneho fenoménu a takpovediac inštrumentu studenej vojny v boji za oslobodenie spod komunistickej diktatúry. Hneď na úvod je nutné konštatovať, že problematika je spracovaná prevažne v kontexte českých dejín; slovenská problematika je spracovaná len čiastočne, o čom ešte bude reč.
Široko koncipovaný archívny výskum v českých a zahraničných archívoch, ako napr. Archív bezpečnostných zložiek, Národný archív Českej republiky, Archív Centra pre exilové štúdiá, The Hoover Institutions Archives, Open Society Archives v Budapešti etc., dáva predpoklad pre široký tematický záber. Otázne zostáva, prečo sa autor nevenoval výskumu fondov Vojenského historického ústavu v Prahe a prečo archívne fondy slovenskej proveniencie úplne absentujú. Materiálnu základňu monografie dopĺňajú rozhovory s bývalými prevažne českými pracovníkmi československého oddelenia RFE. Kniha je pôvodne dizertačná práca obhájená na Ústave českých dejín Filozofickej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe v roku 2012.
Autor sa nevenuje výlučne pozadiu vysielania RFE, ale aj reakciou KSČ v Československu, pokusom Štátnej bezpečnosti o infiltráciu v radoch zamestnancov, ohlasom poslucháčov v Československu, porovnaním RFE s inými zahraničnými rozhlasovými stanicami, ako Radio Vaticana, BBC, VOA (Voice of America), RAI (Radio televisione Italia), Deutsche Welle, a menej známe Rádio Nacional de Espaňa, Rádio Barcelona, ako aj vysielač Biela légia. Zosumarizované poznatky o pôsobení menej známych západných vysielačiek môžu byť zaujímavé aj pre slovenského čitateľa. Tak napr. Taliansky štátny rozhlas Radio televisione Italia (RAI) vysielal od roku 1951 pod vplyvom vtedajšieho predsedu Slovenskej národnej rady v zahraničí Karola Sidora dve relácie denne po slovensky (s. 242 – 243), pričom bližšie poznatky nie sú dodnes spracované. Autor k tejto tematike použil archívne materiály výlučne prorežimnej proveniencie.
Známejšie je bývalým slovenským vyslancom v Španielsku Jozefom Ciekerom zriadené slovenské vysielanie Rádia Nacional de Espaňa, alebo Rádia Madrid, ktoré fungovalo od roku 1949 až do roku 1975, propagovalo slovenskú samostatnosť a vo veľkom preberalo správy z americko-slovenských periodík. Režim považoval slovenské vysielanie Rádia Madrid za jedno z najštvavejších a dlhodobo ho rušil (s. 245). Dodnes v podrobnosti nespracované prvé vysielanie slovenskej politickej emigrácie – Rádio Barcelona – bolo vôbec prvým zahraničným vysielaním na územie Slovenska v povojnovej ČSR, ktoré režim rušil a po ktorom cieľavedome a dôsledne pátral (s. 249).
Genéza vzniku Rádia Slobodná Európa spadá do obdobia počiatkov studenej vojny a jej charakteristickým vývojom utvárania dvoch antagonistických blokov. Prvotným impulzom myšlienky čeliť sovietskej propagande boli smernice Národnej bezpečnostnej rady – významného exekutívneho orgánu pri vláde USA – z decembra 1947 (s. 33) a júna 1948 (s. 36), v ktorých bol stanovený cieľ vzniku systému reakcie na rozsiahlu protiamerickú kampaň vedenú zo strany Sovietskeho zväzu.
Išlo predovšetkým o plánovanie utajených koordinovaných psychologických operácií, pričom vedením takýchto operácií bola poverená americká spravodajská služba CIA, ktorá v tých dňoch vznikala. Vytvorenie mimovládnej organizácie Národný výbor pre slobodnú Európu (National Committee for Free Europe, NCFE) v júni 1949, ktorá neskôr zastrešovala vysielanie RFE sa udialo jednoznačne v kontexte americkej politiky na konci štyridsiatych rokov minulého storočia.
V tomto kontexte vznikla aj Rada slobodného Československa, ktorá nebola iniciatívou exulantov, ale NCFE (s. 42)! Rádio slobodná Európa sa malo stať účinným nástrojom proti komunistickej rozpínavosti a zároveň vhodným spôsobom, ako zaangažovať prominentnú československú (a čechoslovakistickú) emigráciu po februári 1948. Bolo by teda naivné si myslieť, že Rádio, aj keď vláde USA priamo nepodliehalo, neplnilo záujmy zahraničnej politiky USA počas celej studenej vojny. Prepojenie mimo iné dokazuje aj fakt, že – podľa zistení Prokopa Tomeka – prakticky všetci významní členovia Národného výboru pre slobodnú Európu disponovali v minulosti spojením s americkými spravodajskými službami, psychologickým bojom, propagandou, so štátnou administratívou, diplomaciou alebo armádou (s. 37 – 38).
Prepojenie RFE na vládu USA a čiastočne CIA dokazuje aj financovanie tohto finančne mimoriadne náročného projektu, keďže financovanie vysielania výlučne na základe vlastných súkromných prostriedkov NCFE by nebolo reálne (s. 47). Hoci financie pre RFE skutočne prichádzali z rozpočtu pre CIA, rozhlasová stanica nebola organickou súčasťou spravodajskej služby a naopak spravodajská služba s výnimkou relácie „Odkazy domovu“, ktorá čiastočne slúžila spravodajským účelom, nezasahovala do vysielania. Existovali však vzájomné interakcie, lepšie povedané dialóg, resp. konzultácie, ktoré fungovali aj v osemdesiatich rokoch (s. 49). Bez štúdia archívu CIA, ktorý je k tejto problematike dodnes nedostupný, však presnú dimenziu spolupráce rozhlasového média so spravodajskou službou vymedziť nevieme.
Charakteristickou črtou československej redakcie RFE, ktorá sa od začiatku päťdesiatych rokov konštituovala takmer výlučne z osobností pofebruárovej emigrácie z radov predfebruárovej Národnej fronty a vyznačovala sa blízkosťou k Rade pre slobodné Československo, ktorá mimochodom zohrávala pri rekrutovaní prvoradú úlohu, bola jej faktická dvojjazyčnosť. Ako autonómna „národná“ redakcia paradoxne vysielala pre dva národy v dvoch jazykoch, čím sa predovšetkým rešpektovalo povojnové znovuobnovenie unitárneho Československa so všetkými negatívami pre národný život Slovákov.
Otvorenou zostáva otázka – a autor sa na ňu nepokúsil v dostatočnej miere zareagovať – čo skutočne zavážilo pri neúspešných pokusoch o faktické rozdelenie československej redakcie na slovenskú a českú sekciu alebo pri pokusoch o zriadenie samostatnej slovenskej redakcie: odmietavý postoj vlády USA rešpektujúcej povojnové usporiadanie v strednej Európe alebo postoj českej a čechoslovakistickej emigrácie, ktorá slovenské národné snahy vnímala vždy len ako „separatizmus“?
Autorov argument, podľa ktorého by vytvorenie samostatnej slovenskej redakcie bolo nepochybne „s radostí využito komunistickou propagandou v Československu jako důkaz o vlivu luďáckeho exilu“, resp. argument, že „posluchači v Čechách tehdy nebyli připraveni přijmout a pochopit požadavek slovenské samostatnosti a vnímali by ji jako návrat k existenci Slovenské republiky z doby rozbití Česko-Slovenska, tj. z let 1939 – 1945“ (s. 80 – 81), pôsobí nanajvýš anachronicky a prezentuje výsostne české meritum veci. Pritom snahy o rešpektovanie Slovákov ako národa v organizačnej štruktúre RFE nevychádzali výlučne z radov „ľudáckeho“ exilu, ako sa slovenský politický exil po roku 1945 sústavne nálepkuje.
O riešenie sa snažili aj dlhoroční redaktori v radách média, ako napr. Jozef Šramek, ktorý v ňom pôsobil v rokoch 1951 – 1987 a Imrich Kružliak, alias „Anton Prokop“ na počesť jeho rodáka, zavraždeného boľševickými hordami Bélu Kúna na jar 1919, pôsobiaci v RFE od roku 1951 až do roku 1979 – osobnosti, ktoré nesympatizovali s Radou slobodného Československa a do redakcie sa dostali – v Šramekovom prípade – na priamu intervenciu amerického diplomata Royala Taylora, člena Národného výboru pre slobodnú Európu, ktorý tvrdil, že rádio nemôže pôsobiť bez účasti slovenských katolíkov.
Zoči-voči americkému diplomatovi Šramek ešte pred jeho prijatím do vysielania požadoval vytvorenie slovenskej redakcie, avšak neúspešne.[1] Šramek, ktorý sa až po jeho odchode z RFE do dôchodku odvážil otvorene kritizovať pomery v redakcii, tvrdil, že československá redakcia bola zo začiatku postavená na obnovení 1. ČSR v duchu ideológie etatického čechoslovakizmu, o čo sa „zaslúžil“ najmä jej prvý programový riaditeľ Pavel Tigrid.
Vedúci asi 12 oddelení boli takmer výlučne Česi, v programoch sa nesmelo spomenúť nič, čo súviselo so slovenskou samobytnosťou, nesmeli sa spomenúť organizácie amerických Slovákov a citovať z ich periodík. Niektorí slovenskí redaktori preto na samotnom počiatku vysielania v memorande žiadali vedenie RFE o vytvorenie slovenskej sekcie v rámci redakcie, táto iniciatíva však bola prekazená hrozbami Tigrida o kolektívnom odchode z rádia. Samotný významný exilový činiteľ, dlhoročný vydavateľ časopisu Svědectví, Pavel Tigrid, ktorý svoj postoj k Slovákom neskôr prehodnotil, bol kvôli svojmu nepochopiteľnému postoju k slovenskej otázke v rokoch formovania vysielania na jeseň 1952 z RFE prepustený.
Prepojenie RFE na slovenský politický exil (nie len „ľudácky“) zostáva naďalej nespracovanou kapitolou. Slovenský diplomat a významný predstaviteľ politického exilu Štefan Osuský, ktorý mal vynikajúce kontakty na Národný výbor pre slobodnú Európu, mal podľa Kružliaka významne pomáhať slovenskému vysielaniu, organizovať a podporovať memorandá pre zriadenie slovenskej sekcie.
Čechoslovakistická línia rádia RFE bola príčinou odmietavého postoja slovenského politického exilu. Reprezentácia amerických Slovákov odmietla pozvanie do Poradného zboru Slobodnej Európy, hoci neskôr tento krok oľutovala. Imrich Kružliak vynakladal veľké úsilie na presviedčanie jeho politických súputníkov, že zostávať mimo vplyvného média je kontraproduktívne a snažil sa o prijatie niekoľkých slovenských emigrantov do redakcie; medzi inými aj Jozefa Vicena na jeseň 1954.
Zakladateľ a organizátor protikomunistického hnutia Biela légia Jozef Vicen sa napriek tomu, že sa spolupodieľal na tvorbe vysielania rádia a že bol na takúto činnosť dobre kvalifikovaný do redakcie nikdy prijatý nebol. Americké stanovisko sa zdá byť jednoznačné: 1. rešpektovanie geopolitických daností, t.j. rešpektovanie štátnej celistvosti ČSR, 2. budovanie vnútornej štruktúry a programu oddelenia na federatívnom princípe.
Keď predseda Národného výboru pre slobodnú Európu a zástupca vlády USA Charles D. Jackson otváral 1. mája 1950 české a slovenské vysielanie v známom mníchovskom hoteli Bayerischer Hof, povedal, že z tejto stanice budú hovoriť Česi a Slováci k svojim porobeným národom, a nie Čechoslováci, ako vzápätí na to vo svojom prejave uviedol riaditeľ československého oddelenia Ferdinand Peroutka (s. 70). Americké vládne inštitúcie a osobnosti jasne rozlišovali medzi Čechmi a Slovákmi a neuznávali československý národ.
Prínosom knihy je nesporne snaha autora o zodpovedanie otázky, do akej miery RFE skutočne prispelo k oslobodzovaciemu hnutiu za železnou oponou. Práve pohnuté obdobie päťdesiatych rokov, vyvrcholením ktorých bola maďarská revolúcia v roku 1956, dokazuje, že rádio sa skôr stavalo do úlohy akéhosi alibi Západu; skutočnému oslobodeniu sa USA za éry Eisenhowera vyhýbali (s. 99).
Udalosti v Maďarsku právom možno považovať za príklad zlyhania vysielania Slobodnej Európy a tento rok sa označuje za medzník v jej vývoji, keďže rádio muselo čeliť obvineniam z podielu na maďarskom ozbrojenom povstaní. Maďarská redakcia dokázateľne vysielala podľa vtedy platného štatútu RFE sporné až neprijateľné relácie, citovala vo vysielaní západnú tlač spôsobom, ktorý vyvolával v poslucháčoch dojem, že západné inštitúcie majú záujem na zmene statusu quo, ba dokonca – v úplnom rozpore s realitou –, že západ je na prahu novej vojny (s. 100).
Dôsledkom boli rozsiahle personálne čistky, ktoré sa týkali najmä maďarskej redakcie a nový súhrn zásad z roku 1957, ktorý volil opatrnosť. Podľa neho sa vysielanie malo vyhýbať podnecovaniu protivládnych akcií, k útekom za hranice, nesmelo viesť poslucháčov k viere, že západ v prípade povstania zasiahne, zakázané boli takisto útoky a ohováranie straníckych funkcionárov, v prípade povstania sa rádio nesmelo vyjadrovať k možnému vývoju (s. 100 – 101). Tieto zásady napriek možno až prílišnej opatrnosti akiste prispeli k zvýšeniu profesionality a serióznosti média, čo sa napokon v plnej miere prejavilo pri československých udalostiach z roku 1968.
Vývoj RFE v šesťdesiatych rokoch nepochybne ovplyvnilo uvolňovanie medzinárodného napätia v zmysle politiky detènte a politiky koexistencie odlišných politických a sociálnych systémov. Vysielanie sa stále viac stávalo alternatívou k domácemu cenzurovanému vysielaniu a výrazne prispevalo k formovaniu svetonázoru nezávislého na komunistickej propagande. Vo vysielaní prevládala snaha o verejnú a premyslenú komunikáciu s obyvateľmi za železnou oponou ako aj snaha prispievať k novej, otvorenej spoločnosti v strednej a východnej Európe (s. 132). Rýchlosťou a pohostovosťou prispevalo k zvýšeniu informovanosti poslucháčov, ktorí sa o mnohých udalostiach dozvedeli skôr ako z oficiálnej komunistickej tlače. Pritom základ spravodajstva tvoril z polovice monitoring východných médií a tlačových agentúr; z druhej polovice sa správy získavali pomocou deviatich tlačových agentúr so sídlom vo Washingtone a pri OSN, z ďalekopisov a americkej tlače.
Národný výbor pre slobodnú Európu premenovaný na Výbor pre slobodnú Európu vydával množstvo publikácií a periodík, ktorých cieľom bol informovať Západ o dianí na Východe; tieto publikácie boli distribuované do osemdesiatych krajín (s. 133). V roku 1965 bolo zriadené Oddelenie pre výskum a analýzy východnej Európy, ktoré vydávalo a distribuovalo bulletíny pre záujemcov v západných štátoch (s. 134 – 135).
Negatívne skúsenosti z vysielania RFE počas ozbrojeného povstania v Maďarsku v roku 1956 mali nepochybne vplyv na celkovú líniu vysielania počas Pražskej jari v roku 1968. Vtedajší riaditeľ československej redakcie Jaroslav Pecháček – jeho zástupcom bol mimochodom bývalý poslanec za Demokratickú stranu a povereník informácií Samuel Belluš – študoval skripty maďarskej redakcie z jesene 1956, aby sa vyvaroval chýb z minulosti (s. 140).
Necenzurovaná česká a slovenská tlač z obdobia reformného procesu na jar a v lete 1968 a čiastočne po invázii informovala oveľa radikálnejšie než Rádio Slobodná Európa, ktoré preberalo do vlastného vysielania väčšinu informácií Československého rozhlasu, vyhýbalo sa preberaniu správ, ktoré by mohli vyvolať nepokoje. Evidentne strácalo médium po uvoľnení cenzúry v Československu svoje opodstatnenie a po invázii muselo nutne hľadať nové prístupy. Na druhej strane však silná emigračná vlna spôsobila prílev mnohých mladých kvalifikovaných ľudí, ktorí mali doplniť rady emigrácie a oživiť jej činnosť (s. 142).
Od roku 1968 sa otvára nielen pre RFE, ale aj pre český a slovenský politický exil nová kapitola. Založenie Svetového kongresu Slovákov v júni 1971 v kanadskom Toronte ako strešnej organizácie všetkých významných slovenských spolkov a organizácií v zahraničí s požiadavkou slovenskej štátnosti odvodenej od práva na sebaurčenie Slovákov začalo postupne meniť vnímanie slovenskej otázky, ktorá sa stávala otázkou medzinárodnou. Podstatná časť českého politického exilu nerešpektovala SKS a snažila sa ho diskreditovať, časť českého exilu a jednotlivé osobnosti sa naopak snažili nadviazať spoluprácu s touto významnou inštitúciou, na čele ktorej stál kanadský priemyselník východoslovenského pôvodu s vynikajúcimi kontaktmi nielen na kanadskú politickú scénu, Štefan B. Roman. Vedenie československej redakcie RFE sa, žiaľ, prikláňalo k tej časti českého a čechoslovakistického exilu, ktorý odmietal s SKS spolupracovať, pričom podrobnejší výskum vzájomného postoja RFE a SKS dodnes absentuje.
Určitým nedostatkom knihy je fakt, že autor sa nevenoval otázke cenzúry vo vysielaní, resp. cenzurovania tých výstupov, ktoré sa nesmeli vysielať. Dlhoročný redaktor rádia Šramek si napr. spomína, že vedenie československej redakcie nechcelo dovoliť komentovať historickú návštevu pápeža Jána Pavla II. v Slovenskom ústave sv. Cyrila a Metoda v Ríme v novembri 1981, nechceli pripustiť do vysielania správy o prejavoch nespokojnosti medzi slovenskými bohoslovcami a číselné údaje o púťach do Levoče.[2]
Takisto sa nevenuje otázke, prečo mnohí vysoko kvalilfikovaní uchádzači o zamestnanie v RFE napriek odporúčaniam vplyvných osobností neboli alebo nemohli byť prijatí: Konštantín Čulen, Jozef Cíger Hronský, Karol Strmeň, Jozef Vicen, Arvéd Grébert, František Vnuk, atď.
Autor si nekladie otázku, či a do akej miery Slobodná Európa prispela, či skôr neprispela k zlepšeniu česko-slovenského pomeru, ťažko narušeného a otraseného obnovením unitárneho Československa po druhej svetovej vojne.[3] Po vytvorení federácie v roku 1968 zostáva nepochopiteľné, prečo sa československá redakcia vyhla trendu federalizovania a nevytvorili sa dve rovnoprávne národné sekcie v rámci vysielania? Toto všetko sú dôvody, že RFE strácalo v slovenskom politickom exile na popularite a po páde komunizmu nezohralo na Slovensku tú pozitívnu úlohu, ktorú zohrať mohlo.
Zostrenie medzinárodnopolitického napätia koncom sedemdesiatych a začiatkom osemdesiatych rokov, obnovenie tzv. policy of containment a koniec politiky detènte a obnovenie horúčkovitého zbrojenia v USA a ZSSR sa nutne muselo prejaviť aj na vysielaní RFE. Celkové smerovanie vysielania bolo poznačené takpovediac príklonom doľava, prílišným akcentovaním reformného procesu tzv. Pražskej jari a myšlienok eurokomunizmu.
Prijímanie bývalých komunistov do rád rádia, ktorí po roku 1968 emigrovali, vyvolávalo atmosféru nedôvery a oslabovania antikomunistických hodnôt západného demokratického systému. Stojí za to odcitovať z jednej anonymnej správy z roku 1982 o pomeroch v československej redakcii, ktorá poslúžila ako podklad pre kritické memorandum obnovenej Rady slobodného Československa z 5. decembra 1982, adresovanej prezidentovi RFE Jamesovi L. Buckleyovi:
„V pořadech […] se objevují trendy, které ostatní zaměstnanci považují ze nežádoucí ve vysílání stanice, jejímž úkolem je seriózní informování. Jedním z těchto trendů je vulgarizace jazyka a obsahu. Čtou se literární díla a hrají se písně plné obscénnosti, posmívající se vlasti, Bohu, zosměšňující všechno, co je lidem svaté. Zaměstnanci produkce, hlasatelé i režiséry, se často zdráhají tyto texty číst a režírovat, protože jsou toho názoru, že československý posluchač, který si s námahou vyladí Svobodnou Evropu, očekává něco jiného než punk a underground“ (s. 166 – 167).
Takýchto príkladov exilovej kritiky rádia je celý rad a nepochybne prispeli k opätovným pokusom o zriadenie samostatnej slovenskej redakcie, o ktorú sa od roku 1984 pokúšal Kružliak spolu s Antonom Hlinkom, ktorý v RFE pôsobil v rokoch 1971 – 1991. Sťažnosti na malý podiel Slovákov na práci RFE riešila špeciálna komisia, ktorá dospela k určitému kompromisnému riešeniu, ktoré malo zaistiť stanovený podiel vo vysielaní pre Čechov a Slovákov (s. 173).
Svetový kongres Slovákov založil v roku 1985 zvláštnu komisiu „pre sledovanie politického zamerania aktivity rozhlasových staníc ´Radio Free Europe´ a ´Voice of Amerika´ v súvislosti so slovenskou problematikou“ (s. 173). Ako je známe, daný stav sa nezmenil a československá redakcia až do zániku Č-SFR zostala nezmenená. Dvojjazyčná redakcia sa rozdelila až ku dňu vzniku dvoch samostatných štátov Českej republiky a Slovenskej republiky 1. januára 1993 (s. 207).
Dňa 30. novembra 1988 sovietske vedenie na základe rozhodnutia ÚV KSSZ ukončilo rušenie rozhlasových staníc Slobodná Európa, Sloboda (Radio Liberty) a Deutschlandfunk. Podobné rozhodnutie padlo aj na predsedníctve ÚV KSČ, ktoré bolo na základe sovietskeho stanovisko prinútené jednať. Oficiálne bolo rušenie RFE na území Československa ukončené 16. decembra 1988. Toto rozhodnutie malo ďalekosiahle dôsledky na organizáciu a koordináciu celospoločenského odporu voči režimu, pomáhalo meniť celkovú atmosféru v štáte, odbúravať pocity strachu z prenasledovania.
Vysielanie pomáhalo meniť celkovú atmosféru napr. aj uvedením dnes už smutne známeho vystúpenia generálneho tajomníka ÚV KSSČ Miloša Jakeša na aktíve funkcionárov KSČ Západočeského kraja v Červenom Hrádku 17. júla 1989 (s. 180), ktoré „vynikalo“ nízkou intelektuálnou a politickou úrovňou, opakovaním zastaralých klišé a celkovou nemohúcosťou najvyššieho predstaviteľa strany reagovať na kritickú situáciu.
Vedenie RFE sa začalo aktívnejšie prikláňať na stranu Charty 77, medzi obidvoma subjektmi existovala určitá forma spolupráce a koordinácie (s. 187). Václav Havel napr. radil v liste z júla 1989 vedeniu vysielania, aby upustili od „lacného antikomunizmu“, ktorý mohol odrádzať od občianskeho úsilia, pretože plošné odmietanie komunizmu vedie k rezignácii na snahy v daných podmienkach režimu (s. 188)!
12. novembra rádio odvysielalo celý obrad svätorečenia Anežky Českej z Chrámu sv. Petra a Pavla v Ríme, poskytlo rozhovor s pražskym arcibiskupom Tomáškom a takisto odvysielalo záznam z audiencie českých a slovenských pútnikov u Jána Pavla II. z 13. novembra 1989 (s. 191).
Počas novembrových prevratových udalostí zohral určitú úlohu príchod riaditeľa československej redakcie Pavla Pecháčka 21. novembra do Prahy, ktorý – riadne akreditovaný – posielal do RFE reportáže z demonštrácií na Václavskom námestí a suploval tým, v tom období ešte cenzurované, štátne vysielanie (s. 192). Autor toto obdobie možno trochu nadnesene hodnotí nasledovnými slovami: „Listopad 1989 se tak stal mimořádnou událostí, která důstojne završila téměř čtyřicetiletou éru československé redakce RFE.“ (s. 193)
V druhej polovici monografie sa autor venuje problematike reakcie československého režimu na vysielanie, prieskumom počúvanosti rádia, aktivitami Štátnej bezpečnosti proti RFE, medzi iným úspešným účinkovaním agenta Štb Pavla Minaříka vo vysielaní. Celkový počet tajných spolupracovníkov rozviedky Štátnej bezpečnosti s významnejším vzťahom k RFE činil menej ako 50, pričom priamo v objekte rádia pôsobilo jedenásť, o piatich z nich je možné tvrdiť, že boli dvojitými agentmi (s. 338).
Keď zoberieme do úvahy fakt, že mnohí slovenskí exulanti sa do vysielania nedostali a naopak dostali sa tam ľudia, ktorí spolupracovali s Štb, je to nanajvýš alarmujúce! Štb svoj cieľ, umlčať alebo aspoň paralyzovať vysielanie rádia však napriek niektorým úspešným operáciám, splniť nedokázala (s. 338).
Veľkým plusom sympatického paperbackového vydania je zaujímavá obrazová príloha, kde nájdeme fotky tajne vyhotovené agentom Minaříkom, následky bombového útoku na budovu rádia v Englisch Garten v roku 1981, fotografie jednotlivých členov redakcie, fotky z propagandistických kresieb režimu, atď. Prílohu ku knihe takisto tvorí zoznam českých a slovenských zamestnancov RFE, archívne pramene, zoznam literatúry, vecný a menný register a zoznam skratiek.
Kniha, ktorá je prvým pokusom o syntetické historiografické zhodnotenie pôsobenia významného protikomunistického média v období studenej vojny vo veľkej miere rozširuje doterajšie vedomosti, poskytuje plastický obraz takpovediac z jednej aj druhej strany – zo strany RFE ako aj zo strany československého režimu. Absentuje však ucelené spracovanie problematiky česko-slovenského pomeru v rádiu, ktoré slovenským exilom nebolo prijímané pozitívne a označovalo sa za „české rádio so slovenským príveskom“. Vôbec nie je spracovaná problematika cenzurovania v rámci vysielania RFE, ako aj kádrovej politiky rádia. Nezodpovedané otázky naznačujú, že spracovanie problematiky „zo slovenského pohľadu“ vystáva a treba len dúfať, že slovenská historiografia na takéto spracovanie nenechá dlho čakať.
Prokop Tomek: Československá redakce Radio Free Europe. Historie a vliv na československé dějiny. Praha: Academia 2015, 422 s.
Recenzia publikovaná: Historický zborník, roč. 26, č. 1, 2016, s. 259 – 265
Poznámky
[1] Pozri bližšie: Všetko je milosť. Hovoríme s publicistom Jozefom Šramkom. In: Litarárny týždenník, roč. 3, 21. september 1990, s. 11.
[2] Slobodná Európa a česko-slovenský syndróm. Rozhovor s Jozefom Šramkom. In: Slovenský denník, roč. 2, č. 2, 3. január 1991, s. 3.
[3] Je to o to nepochipiteľnejšie, keďže práca bola napísaná pod vedením školiteľa prof. Jana Rychlíka, ktorý sa vzťahom medzi Čechmi a Slovákmi v 20. storočí dlhodobo venuje.
