Odkiaľ prišli Slovania? Aké sú teórie a spory okolo ich vzniku? Čo nám o tom hovoria archeologické a písomné pramene? To všetko a ešte viac sa dozviete v sérii rozhovorov s profesorom Martinom Homzom o najstarších slovenských dejinách, ktoré s ním viedol Jozef Bugár.
Dostala sa mi do rúk kniha bavorského historika H. D. Tonsmeyera Koceľ a Blatnohrad a zaujalo ma tam viacero vecí, hoci som ju ešte podrobne neštudoval. Autor napr. hovorí, že Unzat, ktorý sa spomína v prameňoch hneď vedľa Pribinu a Koceľa, by mal byť Pribinov mladší brat, pričom to meno Unzat je avarské. On hľadá počiatky pribinovskej rodiny ešte v druhej polovici 8. storočia. Aká je podľa vás dôveryhodnosť jeho záverov, lebo v rámci slovenskej historickej spisby som sa s tým nikde nestretol? Čo si myslíte o jeho práci?
Ja som Tonsmayera citoval vo svojich textoch a citoval ho aj môj bývalý študent Matej Klika. O preklad do slovenčiny sa zaslúžil biskup František Rábek. Ide o mimoriadny text s tým, že je tu trošku problém v tom, že to má veľmi slabú reflexiu v samotnom Bavorsku. A v nemecky písanej historiografii súčasnej. Ale toto by som nevidel ako hlavný problém tej knihy. Treba sa totiž zamyslieť nad tým, že koľko miesta venovala súčasná nemecká medievalistika výskumu Pribinu? Nie je toho veľa. Na druhej strane však vieme, že predĺžená ruka bavorskej historiografie je do dnešných dní rakúska. A tu vyniká salzburský historik Herwig Wolfram, ktorý so slovinským vedcom Petrom Štichom vydali kritickú edíciu spisu O obrátení Bavorov a Korutáncov, v ktorom Pribinovi venovali priestor primeraný jeho dobovému významu. Nuž na tú vašu otázku, či poznám dielo Tonsmayera odpovedám, že poznám a aj ho mám naštudované.
K tézam Tonsmayera. On pracuje s dobovými písomnými prameňmi. Najmä s menami, ktoré sú zaznamenané v Svätopeterskom kláštore v Salzburgu, a okrem toho aj s dobovými listinami, ktoré práve takéto mená, ktoré sa objavujú u Pribinu v jeho kniežatstve, pokiaľ ide o skutočnosť, že oni sú vymenovaní aj v takom menoslove pri vysvätení kostola Panny Márie v roku 850, čo bol rodinný kostol Pribinovcov. Práve takéto mená on nachádza aj v bavorskom prostredí. K zástupcom popredných mužov Pribinu patria: Chozil, Unzat, Chotimir, Lutimir, Šterben, Žilič, Vlkina, Vitemir, Trebič, Brisnuz, Zuemir, Zeska, Crimisin, Goimer, Amalrih, Altwart, Wellehelm, Friedeprecht, Skrot, Gunter, Arfrid, Engilhard, Niedrich, Isanper, Rato, Deotrih, Madalpert, Engilhart, Waldker a Deopald.
Na začiatku sú mená Koceľa, Unzata a Chotimíra. Pokiaľ ide o ich identifikáciu, s tým Koceľom nemáme žiadny problém. Je to bavorské meno. Pochádza asi od bavorskej manželky Pribinu. Pokiaľ ide o Unzata, je na druhom mieste, to znamená, on musí byť mimoriadne dôležitý, keďže sa spomína na druhom mieste. Tento Koceľ a Unzat sa nachádzajú aj na margináliách Cividalského evanjeliára sv. Marka. Chotimír je podľa všetkého vojvoda, ktorý pochádzal z Korutánska. Trebíč je zaujímavý, lebo my tu máme pohorie Tribeč pri Nitre. Sú tu však aj ďalšie zaujímavé mená ako Goimer, od ktorého pochádza pravdepodobne meno župy Gemer.
Potom prichádzajú tie bavorské mená. Zaujímavé, že sú zmienené po tých slovanských, na druhom mieste. Sú podľa všetkého veľmi dôležité, lebo práve ten prienik medzi Pribinovou družinou a menami, ktoré sa nachádzajú v bavorskom prostredí, to všetko tento bavorský historik priniesol. Vyzerá to tak, aj o tom píšem, aj o tom hovorím, že Pribina mal naozaj medzinárodnú družinu, pokiaľ ide o jej pôvod. Ale čo je zaujímavé, Koceľ sa naučil v čase príchodu sv. Konštantína a Metoda k nemu do Blatnohradu slovanské písmená. Osvojil si ich a stal sa vedomým Slovanom. Práve zásluhou Koceľa vznikla neskôr prvá slovanská arcidiecéza, pričom v Blatnohrade sa tiež nachádzajú črepy s glagolicou. Družina bola medzinárodná. Nemožno dokonca vylúčiť, že v nej boli avarskí bojovníci. Ale cieľavedomá slovanská náboženská a kultúrna politika Koceľa z nich „vyrábala“ Slovanov. To je veľmi dôležitý moment v našich dejinách: slovanský vládca a slovanský arcibiskup. Slovanský vladár a slovanský prorok. Koceľ a svätý Metod, archetypálne veľmi silná dvojica.
Patríte k tým historikom, ktorí zdôrazňujú vnútorný dualizmus na Veľkej Morave medzi moravskou a nitrianskou časťou. Podľa vás tu bola akási rivalita a v knihe K vývinu slovenskej myšlienky ste dokonca hovorili o nekonečnej závisti nitrianska smerom k moravskej časti. Táto rivalita už bola postavená aj na etnickom základe. Existuje však aj iný spôsob, ako sa pozerať na to vnútorné dianie na VM. Niektorí historici (I. Mrva, M. S. Ďurica, A. Hrnko a myslím, že sem patrí aj J. Lukačka) považujú obyvateľov moravskej a nitrianskej časti VM za príslušníkov jedného slovänského etnika. Teda podľa nich bola VM slovänská (slovenská). Títo obyvatelia sa nazývali Sloväni a dnes by sme ich mohli nazvať aj starými Slovákmi. Politicky boli Moravanmi, etnicky Slovänmi resp. starými Slovákmi.
Zaujímalo by ma: 1. Prečo ste sa priklonili k chápaniu, podľa ktorého patrili obyvatelia moravskej a nitrianskej časti VM k rôznym gensom či etnikám? 2. Ako sa vyrovnávate s argumentami menovanej skupiny historikov?
Konkrétne: Ján Stanislav napísal, že meno Rastic, Rastislav mohlo vzniknúť len v slovenčine, ba len v stredoslovenčine. Potvrdil mi to aj Ľubor Králik. Ako vysvetliť to, že VM panovník, ktorý sa narodil okolo roku 820 (teda asi 13 rokov pred zjednotením moravskej a nitrianskej časti) na Morave, v rode Mojmírovcov, mal vyslovene slovenské meno?
Podľa jazykovedcov zasahuje slovenčina viac na západ než sú dnešné hranice Moravy a Slovenska. Ak bolo sídlo VM na juhovýchode dnešnej Moravy, tak vlastne bolo na území, ktoré sa ešte do začiatku 20. storočia označovalo ako Moravské Slovensko. Teda VM panovníci sídlili a pochádzali z územia, ktoré sa neskôr označovalo ako moravské Slovensko. Z pohľadu tohto druhého chápania sú dnešní Moravania, predovšetkým v juhovýchodnej časti vlastne počeštení Slováci, ktorí tým, že po zániku VM došlo k rozdeleniu moravskej a nitrianskej časti a ich pričleneniu k dvom rôznym štátom, tak sa do istej miery odlišne vyvíjala aj etnická identita obyvateľov týchto území. U uhorských Slovákov slovenská, u moravských Slovákov moravsko-česká, resp. česko-moravská. Proces počeštenia moravských Slovákov bol dokonaný v 19. alebo až 20. storočí. Ešte počas 2. svetovej vojny existovalo na Morave hnutie, ktoré usilovalo o pričlenenie Moravského Slovenska k vtedajšej Slovenskej republike.
Ja som sa stretol s týmto zdôrazňovaním vnútorného dualizmu Veľkej Moravy prvýkrát u Samuela Timona. Timon na začiatku 18. storočia riešil podobný problém ako Ján Baltazár Magin, pretože sa začali objavovať myšlienky zo strany Maďarov, že Slováci boli podmanený národ, a preto nemajú v Uhorsku rovnocenné postavenie s Maďarmi. Z pohľadu Timona bolo preto výhodné povedať, že Slováci neboli Maďarmi podmanení, Slováci prijali Maďarov ako hostí. V skutočnosti Maďari si podmanili Moravanov a tých to nemuselo trápiť, lebo oni boli v inej časti habsburskej monarchie. Dôvod, prečo Timon tak zdôrazňoval dualizmus Veľkej Moravy bolo, že potreboval obhájiť rovnocenné postavenie Slovákov.
Máte pravdu, že náznak duálneho riešenia problematiky Veľkej Moravy je už u Timona a s ním aj pohostinská teória. Východiskovým bodom mojich úvah je svedectvo Povesti o preložení kníh, ktorá tvorí akoby preambulu Povesti dávnych liet a jej svedectvo: „Bol jeden národ slovenský, ktorý býval na Dunaji.“ To je to, čo si neprotirečí s tým, o čom už dlhšie hovoríme. Tento prvý kmeň sa diferencoval okolo Dunaja, Drávy, Sávy, Moravy a Visly na ďalšie politické subjekty, čo píšem, aj hovorím vo svojich prednáškach, podľa Povesti dávnych liet – „rozišiel sa…“ Zo Slovenov vznikli Korutánci a Karnioloci, ale aj Česi, Moravania, Nitrania, Vislania… Inak tomu bolo v Sklavíniách dole v Byzancii, a hore okolo Novgorodu, či pri ústí Visly do Baltského mora, tam tí Slovania (Sloväni) boli obkľúčení cudzím elementom, a preto zostávali Slovanmi. K historickým momentom, ktorý prispel k ich vnútornej diferenciácii Slovanov na Dunaji, patril najprv vpád Avarov v 7. storočí a neskôr avarsko-franské vojny. Významný podiel v nich zohrávali aj jednotliví Slovania, ktorí na Dunaji bývali. U nich treba predpokladať, že vedomie „my všetci sme Slovania“ – „my Sloveni sme prostá čaď“ pretrvalo aj popri nových tendenciách, ktoré viedli k vzniku nových identít spojených, ako inak, znovu s dynastiou, družinou.
Živé to je v staršej štylizácii tohto posolstva, ktoré pred rokom 869 zachytil neznámy autor Života svätého Konštantína Filozofa. Posolstvo do Konštantínopolu tu štylizuje Rastislav so svojimi kniežatami a Moravanmi. Lepší prameň si nevieme predstaviť. Totiž, keď sa za Svätopluka politická situácia zmenila, menovite v roku 882 – 884, keď Svätopluk získal pribinovské Panónske kniežatstvo, zrazu to posolstvo štylizuje podľa podania Života svätého Metoda, ktorý vznikol okolo roku 885, spolu s Rastislavom aj Svätopluk. Namiesto Moravanov sa tu objavuje veta: „My Slovania sme prostý ľud…“ Svätoplukovský politický projekt napojený na cirkevnú slovanskú provinciu svätého Metoda už prekročil vlastné moravské limity a stal sa projektom všetkých Slovanov na Dunaji. Inými slovami, vzdelanci okolo Svätopluka a Metoda hľadali spoločný menovateľ pre ríšu a cirkev, ktorú vytvorili a tou bol návrat pred novovzniknuté politické partikularizmy, ku ktorým „moravanstvo“, „vislanstvo“ i „češstvo“ reprezentované svojimi vojenskými zložkami, dynastiami, etc. smerovalo. Týmto spoločným menovateľom malo byť „slovanstvo“, tak významne povýšené dielom svätého Konštantína Filozofa, jeho brata svätého Metoda a jeho svätých žiakov.
Ale aby som to zhrnul – Moravania a Nitrania sa vyvíjali paralelne ako dva politické kmene a začiatkom 9. storočia vytvorili svoje osobité gentilné kniežatstvá na čele s vlastnými dynastiami. Politický i cirkevný vývin však najmä v posledných dekádach 9. storočia smeroval k univerzalistickejšiemu vývoju – k jednotnému Slovanstvu.
Jedna časť česky píšucich archeológov je dnes posadnutá riešením problému, či Pribina bol kmeňovým kniežaťom, alebo nebol kmeňovým kniežaťom. To, že ním bol dokazuje aj neskorší vývin na území dnešného Slovenska, lebo celý ten zjednocovací proces Slovanov na Dunaji vyžiaril z Nitrianska.
Ak sa na to pozriete z tejto perspektívy, áno Pribinovci a Mojmírovci sú navzájom znepriatelené dynastie. Veď nakoniec Mojmírovci zabili Pribinu, ako spomína spis O obrátení Bavorov a Korutáncov. Aj to môže byť pravda, ak sa vrátime k Timonovi, že Nitrania mohli mať a podľa všetkého aj mali spolu so zadunajskými Slovanmi účasť na rozbití vlastnej Moravy.
Tých dôvodov je viacero. Morava v časoch Mojmíra II. sa opäť rozdelila na dve časti. Na časť Mojmíra II. a na časť Svätopluka II. To, ako zatočil Mojmír II. s prívržencami Svätopluka II., mohlo viesť k reakcii, ktorá nakoniec priviedla Nitranov do tábora práve vtedy prichádzajúceho starouhorského kmeňového zväzu. Podobne sa vyvíjal aj príbeh elít v bývalom kniežatstve Pribinu a jeho syna Koceľa za Dunajom. V roku 884 sa stalo súčasťou Svätoplukovho Slovanského kráľovstva. Po smrti Svätopluka, podobne ako Česi alebo Lužickí Srbi hľadali cesty ako z tohto područia von. Tí Zadunajci boli Svätoplukom veľmi kruto potrestaní.
Zhrniem to. Je to jeden ľud, prostá čad, Sloveni na Dunaji, ale v rámci vzniknutého systému mieru Frankov, ktorého začiatky sú pri páde avarského kaganátu, na okraji franskej ríše vznikol na strednom toku rieky Dunaj systém slovanských kniežatstiev.
Je v rámci dejepisectva reflektované, prečo na Morave vznikol región Moravské Slovensko? Prečo sa tí ľudia identifikovali ako Slováci? V knihe Slovenské štátoprávne snahy v dvadsiatom storočí som v kapitole, ktorej autorom je Ivan Mrva, čítal, že ešte v roku 1840 sa na Morave 200 000 ľudí hlásilo k slovenskej národnosti, pričom Morava mala vtedy 2 000 000 obyvateľov.
Asi máte pravdu, že ten postupný zánik tých moravských Slovanov – Moravanov a Slovákov na Morave súvisí so vznikom prvej Česko-slovenskej republiky a s tým, že Morava stratila status markgrófstva a krajinskú samosprávu, ktorú dovtedy v rámci Českých krajín mávala. S tým, ako nastúpil český centralizmus, prišlo k významnej čechizácii Moravanov i moravských Slovákov. Ale aj Moravania a moravskí Slováci sú dve entity. Juhovýchod Moravy na juh od Uherského Hradišťa bol slovenský a miestne nárečia sa pokladajú za prechodné slovenské nárečia. Moravský politický program sa vyvíjal do posledných dekád 19. storočia ako konkurenčný českému a niekedy viac konvenoval smerom k uhorskému Slovensku, nie k Čechám.
Za ideovo rozhodujúci moment, ktorý ovplyvnil dejiny moravanstva, považujem České dejiny Františka Palackého, v ktorých si vymyslel myšlienku o tom, ako si moravský Svätopluk zobral Svätožízňu, ktorá bola českou kňažnou. Takto vznikla moravsko-česká jednota, ktorá pretrvala mnohé stáročia. A trvá dodnes, čo v praxi znamená koniec Moravanov. Čo vám mám na to povedať? Celé je to veľmi zložité, táto otázka, bola najmä v prvej polovici 20. storočí aj ťažko spolitizovaná. No a po roku 1989 sa Moravania zasa objavili, ale dnes sa tuším k moravskému národu hlási okolo pol milióna ľudí, čo nie je zanedbateľné. Ale celé je to veľmi zložitá otázka.
Môžeme sa k nej vrátiť niekedy v budúcnosti.
Ani Juraj Papánek nepochybuje, že Slovensko s Moravou vytvárali jednotu v zmysle takého slovenského ľudu. S čím mal problém, bolo dnešné východné Slovensko. Tam si nebol na istom, či to sú Slováci, alebo nie sú. To sú také zaujímavé veci historiografické.
Koceľ mal bavorské meno po svojej bavorskej matke. Tak mi napadlo, či Rastislav nemohol mať slovenskú mamu, ktorá pochádzala z Nitrianska. Rastislavov otec by sa v takom prípade oženil s nejakou kňažnou z východu, z nitrianska. Je to len špekulácia. Neviem, či sa k tomu ešte chcete vyjadriť?
Ja by som takto ďaleko nešiel. Zachovaný systém osobných vlastných mien Mojmírovcov je bitematický. Máte Moj- mír, Sväto- pluk, Rasti- slav, Slavo- mír. Máte tam témy, ktoré sú jednoznačne kniežacie. To znamená, že táto dynastia mala podľa všetkého veľmi starý pôvod. Ja mám teóriu, že sa vracala ešte k tej Amalovskej dynastii. V tejto dynastii máme mená ako Valamir, Faramir, Boromir, Tudimir.
Mohli byť Mojmírovci gótskeho pôvodu?
Gótsko-amalovského, pričom o tom, že Góti sú Slovania píše tzv. Pop Duklianin v Kráľovstve Slovanov. Južní Slovania, Chorváti, to majú aj napísané v Kronike Tomáša Splitského. Ja som tiež zástancom tejto teórie. Tá dynastia bola amalovská. Mala svoj archaický pôvod.
Oproti tomu Pribina bol z rodiny, ktorú môžeme označiť ako novú. Systém mien svedkov, ktorí potvrdzovali vysvätenie kostola Panny Márie v roku 850, ukazuje na to, že k jeho priateľom a blízkym patrili ľudia s bitematickými menami napr. Chotimír. Takéto meno Chotimír sa vyskytuje tiež v Korutánsku. U korutánskych kniežat domáceho pôvodu vidíme striedanie mien bitematických a iných. Na jednej strane sú to mená bitematické, ako uvedený Chotimír, na druhej strane tu evidujeme mená príznakové, dávané ad hoc podľa výraznej vlastnosti jej nositeľa. Máme tu Boruta, ale aj Gorazda, ale tiež Valtunka. Toho prvého by sme možno dnes nazvali Borec, druhého ako Skúsený/Zdatný, no a tretí azda ako Vladan. Chotimír je meno bitematické, dvojzložkové. No a potom tu máme také slavónske knieža, ktoré sa volá Ľudovít. Podľa franského kráľa Chlodovíka. Vzájomné premiešanie a vytváranie medzinárodnej, v dnešnom slova zmysle, elity, bolo v záujmoch Bavorska a potom i Franskej ríše. S tým, že Mojmírovci sa im vymkli na určitý čas spod kontroly, a to tak, že ten Ľudovít Nemec spravil fatálnu chybu, keď na úkor Pribinu podporil Mojmíra I.
Slovenské dejiny sa začínajú podľa vás v druhej polovici 5. storočia po bitke na Ipli, ale inde ste zase napísali, že ako národ vstupujeme do dejín v roku 828, kedy Salzburský arcibiskup Adalrám vysvätil na Pribinovom majetku v Nitre kostol. Toto mi nie je celkom jasné. Ak sa slovenské dejiny začínajú už v 5. storočí, prečo vstupujeme do dejín až v roku 828, prečo nie už v tom 5. storočí?
Treba pochopiť tú mechaniku vyberania a osvojovania si osobitých mien ako základov identít mužských bojových spoločenstiev. Vráťme sa ale k tým, ktorí sa nazvali Slovania, od ktorých sa tá identita rozšírila na iných, ktorí ju ponajprv vplyvom vojenských úspechov Slovanov prijali za svoju. Len ťažko o nich hovoriť, že to boli Slováci, lebo Slováci sú práve produktom štiepenia Slovanov, toho javu, ktorý nastal najneskôr pádom avarského kaganátu. Áno, to je v podstate záležitosť, ktorá súvisí s vytvorením nitrianskeho gensu. To je to spoločenstvo, ktorému vládne Pribina v Nitre. To sú tí nitrianski Slovania, teda Slováci, Slavi Nitriensis. To sú tí, o ktorých môžeme hovoriť ako o našich predkoch. Za to, že sme sa nakoniec nestali Nitranmi, tak ako sa Slavi Marahensis stali Moravanmi vďačíme vlastne Maďarom a Karpatom. Maďarom zato, že nás oddelili od iných Slovanov, a tak vlastne zadali dôvod na to, že sme už ten druhý atribút odvádzaný od rieky nepotrebovali priraďovať k nášmu pomenovaniu Slovan. No a Karpaty preto, lebo vytvárajú prirodzenú bariéru medzi našim sídliskovým areálom a areálom iných Slovanov. Podobne ako my, dopadla aj jedna časť korutánskych Slovanov, ktorí taktiež zotrvali pri mene Slovan, opustili prívlastok korutánski a dnes sú z nich Slovinci. Zaujímavé je, že na východe Chorvátov medzi riekami Dráva a Sáva, teda na území starého Slavónska, máme až do 19. storočia Slavóncov. Dnes sú z nich Chorváti, ale nič to nemení na veci, že okolo územia, ktoré si zvolili ako svoj domov predkovia dnešných Maďarov máme i dnes Slavónsko, Slovinsko a Slovensko.
Stále nám tu však zostala otázka, ktorá sa objavila v 19. storočí a do určitej miery rezonovala aj v turbulentnom 20. storočí. Čo s tými Slovanmi, ktorí sídlili na území dnešného Maďarska. Ako ich chápať? Oni v tom 19. storočí boli všeobecne považovaní za Slovákov, hoci nehovorili jazykom, ktorý kodifikoval Štúr. Ale oni aj sami na seba nahliadali ako Slováci, aj navonok boli vnímaní ako Slováci. Neboli to tí, ako sa nám snažia nahovoriť naši maďarskí kolegovia, ktorí prišli ako kolonisti po porážke Turkov na Dolnú zem. Najmä v lesnatých oblastiach Pilišských hôr medzi Pešťou, uhorským Vyšehradom (Visegrád) a Ostrihomom, ale tiež v Bákoňskom lese na západ od Blatnianskeho jazera môžeme hovoriť o kontinuite slovenského osídlenia. Keď si budete čítať zemepisné Compendium Uhorského kráľovstva od Mateja Bela, tam uvidíte pri vymenovávaní jednotlivých uhorských stolíc v Zadunajsku, ako početné bolo to slovenské obyvateľstvo ešte v polovici 18. storočia. Takto pochopíte, že proces definitívneho rozdelenia zadunajských Slovákov a dnešných Slovákov a následnej asimilácie Slovákov v Zadunajsku, to je záležitosťou vzniku maďarských štátností 20. storočia.
Početní Slováci z pôvodného autochtónneho obyvateľstva, ale i tí, čo prišli po porážkach Osmanov v druhej polovici 18. storočia tu postupne zanikajú. Svedčia však o nich stále miestne názvy, od časov Márie Terézie zachované matriky, súčasné mená týchto ľudí, etc. Trochu je to problematické terminologicky celé uchopiť, najmä pokiaľ ide o otázku, aký bol vlastne jazyk týchto obyvateľov. Ja sa domnievam a pretláčam to tiež vo svojich odborných textoch, že ten jazyk môžeme pokojne nazvať panónska slovančina. Dnešná spisovná slovenčina však vznikla na základe strednej slovenčiny a tá je podľa všetkého najbližšia k panónskej slovančine. Je jej dedičkou, vychádza z nej. Jej rozšírenie súvisí s Avarským kaganátom, ale súvisí tiež s rozsahom Uhorského kráľovstva, kde tento jazyk bol dominantným jazykom, jazykom komunikácie.
V jednej listine z roku 860 je Pribinovo územie nazývané ako „slougenzin marcham“, teda slovencin marka alebo slovenčin (a) marka. Ide o okrajovú zmienku (malý krok pre dobového pisára), ktorá však môže mať veľký význam pre porozumenie našich dejín (veľký krok pre nás Slovákov). Napriek tomu o tejto zmienke slovenskí historici mlčia. Akoby sa na ňu vzťahovalo nejaké tabu. Jediní dvaja historici, ktorí o nej výraznejšie hovorili, boli Milan S. Ďurica a Anton Hrnko. A. Hrnko toto označenie považuje za dôkaz, že územie, s ktorým Pribinova „slougenzin marcham“ susedila, sa nazývalo Slovenčina (Slougenzina). Ďurica v knihe Priblížiť sa pravde dokonca píše: „V podobnej listine (autor odkazuje na listinu, v ktorej je najstaršia zmienka o Rakúsku Ostarrichi z roku 996-J.B.) kráľa Ľudovíta Nemca z 20. februára 860 vo veci slovenského kniežaťa Pribinu sa nachádza výraz „Slougenzin marcham“, teda pohraničie „Slovenčiny“, krajiny Slovákov. Na to poukázal už Pavol Jozef Šafárik v Slovanských starožitnostiach. Ale slovenskí historici pod vplyvom hungaristických a čechoslovakistických výkladov dejín to doposiaľ Slovákom zamlčovali a zamlčujú. Každý iný národ by si takýto dokument vykladal podľa svojho a považoval by ho za svoj rodný list.“
Prečo slovenskí historici nehovoria o tejto zmienke viac? Vari to nie je dôkaz toho, že územie v Panónii a na sever od Panónie, čo je dnešné Slovensko, malo už v roku 860 svoju slovenskú identitu?
Mám žiačku, ktorá dostala toto za úlohu spracovať, pretože platí asi také pravidlo. Karol Veľký dobil Panóniu, ale v jeho čase sa nazývala Hunia alebo Avaria. Tu vznikol problém, lebo tí, ktorí písali o týchto veciach, mali určité zemepisné vzdelanie a je znakom dobrého historika, ako som už hovoril, nazývať veci starými dobrými menami. Preto ten termín Panónia sa za Karola Veľkého používa veľmi často alebo tiež aj Avaria alebo Hunia. Lenže opäť v spise O obrátení Bavorov a Korutáncov sa píše, že potom, keď Avari boli porazení, do Panónie sa prisťahoval nemalý počet Slovanov a Bavorov. Panónia zmenila svojho pána a ten priestor potrebuje aktualizované nové meno. Meno, ktoré korešponduje s Pribinovým a Koceľovým vládnutím v Panónii je potom Sclavinia. Tento názov sa objavuje nielen v západných latinských, ale aj v rímskych prameňoch. To, o čom vy hovoríte, je podľa mňa v zásade len jedným z miestnych, slovanských variantov termínu Sklavínia. Ale na Wikipédii pod „Slougenzinmarcha“ však môžete nájsť aj všetky doterajšie iné výklady.
Pokiaľ ide o názov „slougenzin marcham“, tak autorom zápisu tohto názvu je pravdepodobne nejaký benediktínsky mních, lebo asi mnísi vyhotovovali tieto listiny. Asi sa to vyslovovalo Slovenčin a on to zapísal, ako to počul, spôsobom človeka, ktorý hovoril latinsky a nemecky, ale neovládal slovänský jazyk.
Je to veľmi zaujímavá téma. Som rád, že sa na to pýtate. Ale potrebujeme hlbšiu analytickú štúdiu a pevne verím, že v skorom čase sa jej dočkáme. Ten termín Sklavínia sa nám potom znovu objaví, revitalizuje okolo roku 1000 a už v trochu väčšom a inom význame. Čo je zaujímavé, je skutočnosť, že moravsko-nitrianske alebo nitriansko-moravské knieža Svätopluk sa stáva kráľom Slovanov po dobití Panónie.
Keď čítate život svätého Konštantína Filozofa, tam vidíte, že Konštantín a Koceľ hrajú takú veľmi zaujímavú hru. Keď rozpráva životopisec, ako prišiel Konštantín s Metodom na Moravu, tak ľud sa potešil, že počuje slovo Božie atď., ale my nepočujeme nič o tom, že Rastislav sa potešil. Ale keď rozpráva o tom, ako prišiel Konštantín do Blatnohradu, tak vidíme, že nielenže sa Koceľ potešil, ale on sa aj naučil tie písmená. On pochopil ten projekt slovanstva, ktorý ten Konštantín Filozof vymyslel, na rozdiel od Rastislava, a tak sa zastal toho projektu, že išiel kvôli nemu až do konfliktu s bavorským episkopátom, a to znamená aj s východofranskými cirkevnými i politickými elitami.
Boli to teda Koceľ a svätý Konštantín a následne Koceľ a svätý Metod v úlohe prvého arcibiskupa Slovanov, ktorí položili základ slovanskej identity obyvateľstva Panónie v druhej polovici 9. storočia a vtlačili tomuto priestoru aj nové meno. Časť tohto programu vo forme slovanského arcibiskupstva neskôr preberie Svätopluk, ktorý kým žije svätý Metod, toleruje aj osobitú formu slovanskej cirkvi uznanú Rímom.
Áno, priestor, ktorý sa predtým nazýval Panónia, neskôr Avaria alebo predtým Hunia, dostal nový názov Sklavínia, Slovansko. Môžete ju nazývať aj Slovänsko so širokým ä, ako by to chcel Šimon Ondruš.