Odkiaľ prišli Slovania? Aké sú teórie a spory okolo ich vzniku? Čo nám o tom hovoria archeologické a písomné pramene? To všetko a ešte viac sa dozviete v sérii rozhovorov s profesorom Martinom Homzom o najstarších slovenských dejinách, ktoré s ním viedol Jozef Bugár.
Hovorili sme, že slovanská identita vzniká okolo roku 500, niekedy na prelome 5. a 6. storočia, ale tí ľudia, ktorí prijali meno Slovania, či už to bola tá družina alebo tí, ktorí im platili tribút, museli mať nejaké meno aj predtým, nejaké iné meno, lebo vieme, že ľudia boli vtedy zadelení do kmeňov, ktoré mali aj svoje meno. V tejto súvislosti sa objavujú rôzne špekulácie, kto boli tí naši genetickí predkovia. Spomínajú sa rôzne mená. Napr. Ivan Mrva v knihe Slovenské dejiny pre každého uvádza: „Časti praslovanských kmeňových skupín antickými autormi nazývanými Géti, Jazygovia, Kotíni, Buri či Sarmati obývala oblasť stredného Dunaja už v dobách pred zmenou letopočtu. Ďalšia slovanská migračná vlna prekryla neskorú fázu púchovskej kultúry a asimilovala zvyšky rôznorodého obyvateľstva asi keltského či germánskeho pôvodu.“ (str. 12) Ivan Mrva vidí spomínané kmene ako praslovanské, ako našich predkov. Ako sa na to pozeráte vy?
Keď nás v škole učili Mor ho!, tak tie naše pani učiteľky nám nezabudli prízvukovať, že Jazygovia Metanastázsky, teda tí Sarmati, ktorí bojujú v básni proti Konštantínovi Veľkému, že to nie sú Slovania a že Samo Chalúpka bol síce dobrý básnik, ale zlý historik. Chalúpka však v čase, v ktorom žil (1812 – 1883), už niekoľko stáročí zdieľal koncept, že Sarmati sú Slováci. Pokiaľ ja mám vedomosť, kto toto ako prvý hovorí, tak je to David Fröhlich, spišský vzdelanec, polyhistor, cisársky a kráľovský dvorský matematik, ktorý ako prvý v roku 1641 vo svojom Praobyvateľovi Spiša, Uhorska a Sedmohradska vydanom v Levoči jasne píše: „die Sarmaten sind Slowaken,“ teda „Sarmati sú Slováci“. Táto myšlienka sa potom ďalej v našej barokovej spisbe rozvíjala, či už v katolíckom alebo aj v evanjelickom dejepisectve.
Keď teda Chalúpka písal Mor ho! v tom 1864, tak on už vyše dvesto rokov bol dedičom konceptu, že v našom priestore boli Slováci autochtónni, boli tými prvými obyvateľmi priestoru medzi Karpatami a Dunajom, lebo o to išlo, Sarmati sú Slovania a Slovania sú Slováci. Tento koncept stojí na tom, že sa všeobecne verí, že mená sa menia a Slováci sú potomkami toho obyvateľstva, ktoré nám tí antickí dejepisci len nejako inak pomenovali. A v tomto ohľade je koncept, s ktorým prišiel doc. Ivan Mrva, postavený na tej istej neustále sa opakujúcej historicko-logickej premise. Tento koncept má dnes jeden argument plus, a tým je, že genetika, ktorá skúma pôvod najstarších obyvateľov v priestoroch Dunajskej panvy, zistila, že ten genofond je jeden z najstarších stabilne zachovaných v Európe. A je viac-menej totožný s tým, ktorý máme dnes. Niektorí autori píšu aj o tom, že sa podstatne nezmenil už 8 tisíc rokov.
To je ale jedna záležitosť. Mená sa však menia. Ako sme o tom už hovorili, zachytáva to i už zmienený Jordanes, ale tiež vyššie zmienený arménsky geograf. V tom 5. a 6 st. sa diali rôzne sociálno-historické procesy, ktoré viedli k tomu, že v starých rímskych provinciách sa konštituovali nové spoločenstvá a s nimi nové identity. Na tom istom právnom princípe, ako vznikali a zanikali počas stáročí v Barbaricu. Rozdiel bol teraz v tom, že niektoré z tých nových identít dali základ súčasnej národnej štruktúry Európy. Tieto nové značky vznikali po celom severnom limese (hranici – J.B.) bývalej Rímskej ríše. Neskoroantickí autori zrazu zaznamenávajú kmene, ktoré nikto predtým nepoznal. Zrazu máme nejakých Anglo-Sasov, Frankov, Burgundov, nejakých Bavorov, a zrazu máme nejakých Slovanov a Antov. To sú všetko nové mená, o ktorých nikto predtým nepísal a ani nehovoril.
Keď sa pozriete na priestor Európy aj v neskoršom období, tam kde neexistuje stabilná politická situácia, tam notoricky prichádza k zmene identity. Pozrite sa na procesy, ktoré dnes prebiehajú na Ukrajine. Ukrajina je ešte stále živý priestor, kde stále môže prísť k vzniku nových gentes. Dlhodobo sa hovorí o Novorusoch. Tlak nacionalistického konceptu, ktorý je blízky a zosobnený elitám na západnej Ukrajine a v Kyjeve, je totiž stále cudzí obyvateľstvu na východ od rieky Dneper a na sever od Čierneho mora. V časoch Sovietskeho zväzu tam žili sovietski ľudia. Mali určitú národnosť, vieru, svetonázor, ale mestá ako Odesa boli najmä kozmopolitné a národne zmiešané, a preto veľmi tolerantné. Politická situácia na dnešnej Ukrajine je však nestabilná, množstvo obyvateľov nie je spokojných a nestotožňuje sa z hora oktrojovanou myšlienkou jediného ukrajinského národa a jazyka. A tak tu vzniká priestor na vznik nových alebo staronových identít. Tie identity hľadajú svoje mená. Možno nechcú byť Rusi, ale tiež nechcú byť Ukrajincami. Pozrite sa na Podkarpatskú Rus (Zakarpatskú Ukrajinu). Z nášho pohľadu tam vždy žili Rusíni. Po pripojení tohto územia k Ukrajinskej sovietskej republike Stalinom v roku 1945 sa z nich mali stať Ukrajinci, ale nepodarilo sa.
Takže tú otázku tým, že ste mi neodpovedali priamo, nechávate otvorenú? Rozumiem tomu správne?
Geneticky sme potomkami toho obyvateľstva, ktoré tu bývalo, ale pokiaľ ide o modelovanie toho, čo je pre nás a našu sebaprezentáciu navonok i dovnútra najdôležitejšie, to znamená náš kultúrny koncept, tak tento kultúrny koncept vznikol až v tom období okolo druhej polovice 5. alebo v 6. storočí s menom Slovan, s vedľajšou líniou dynastie Amalovcov, s ich družinou a príbehmi. Následne tento kultúrny koncept bol prebratý obyvateľstvom, ktoré platilo tejto družine tribút. Neskôr ho Slovania vtlačili iným spoločenstvám, ktoré sa buď úplne alebo aspoň čiastočne slavizovali. Následne v 9. storočí veľmi významne transformoval do politickej i nábožensko-kultúrnej roviny a stal sa atraktívnym pre ďalšie obyvateľstvo Eurázie.
Keby som to mal ešte k niečomu pripodobniť, skúste si predstaviť také menšie, nie mejnstrímové, kultúrne spoločenstvá, ktoré aj dnes vznikajú ako techno, predtým punk alebo heavy metal atď. Kto je blízko k epicentru danej subkultúry, ktorá sa identifikuje s tým menom, tak má najviac kultúrnych bodov. V našom prípade tie kultúrne body nesú tí, ktorí sa volajú nosiči myšlienok danej subkultúry, jej kultúrnosti. „Kulturträgri“ a „Traditionskern“ týchto spoločenstiev sa vymedzuje najmä proti oficiálnemu svetu a jeho oficiálnej kultúre. Je tu družina i ľudia okolo epicentra subkultúry (vládcu/dynastie). Kým však niektorá subkultúra nemá svoje meno, nemá svoje identifikačné znaky, nemožno o nej hovoriť ako o existujúcej. Tak ako nemožno hovoriť Slovanoch, kým nemali svoje meno.
Myslel som, či sa dajú naši biologickí a jazykoví predkovia nejako bližšie etnicky identifikovať?
Biologicky sme oni. Kým však nemali naše meno, nemôžeme sa s nimi identifikovať.
V roku 2018 som na tv lux videl reláciu V Samárii pri studni, kde ste diskutovali s Andrejom Botekom o počiatkoch kresťanstva na našom území. Tam ste vtedy spomenuli pre mňa takú zaujímavú, ale aj ťažko uchopiteľnú informáciu, že Brno bolo pomenované podľa Pribinu. Ja som nad tým uvažoval, lebo som si to nevedel zaradiť do štandardného modelu dejín, ako sa učí na dejepise, či to nemohlo byť aj tak, že Pribina bol vládcom nielen v Nitre, ale aj na Morave. A ten Mojmír nebol suverénny vládca nejakého malého kniežatstva, ale len veľmož, ktorý sa vzbúril proti svojmu vládcovi Pribinovi a po ňom sa ujal vlády.
V tejto súvislosti som sa zaujímal aj, či sa nachádzajú na Morave nejaké dediny s názvom Moravany alebo Moravce, lebo aj vy vo svojej knihe Nové ostne píšete, že tie obce s názvom Moravany, Moravce boli miesta posádok Moravanov, ktorí dávali pozor na Nitranov. Zistil som, že aj na Morave napr. pri Brne a Hodoníne sú dediny s názvom Moravany. Pri Ostrihome boli tiež Moravce Nagy Maros.
To, že Brno bolo pomenované podľa nitrianskeho kniežaťa Pribinu, napísal bavorský (vieme, že Nitrava mala blízko k Bavorsku) historik Aventinus z 16. storočia. Okrem toho spomína aj Bratislavu ako Wratislasburgium už k roku 805.
Aká je hodnovernosť tohto historika a ako sa pozeráte na tú moju špekulatívnu úvahu?
V slovenskej historiografii ešte Aventinus nebol podrobený historickej kritike. Taktiež sa mu vyhýbajú, pochopiteľne, naši česky píšuci susedia. Je s tým trochu problém aj v nemeckej historiografii. Ja sledujem určitý čas, čo o tom píšu nemeckí autori. Najmä Stefan Albrecht, lebo to je asi najväčší znalec veľkomoravskej tematiky. Ale ani on sa Aventinovi pri svojej analýze ríšskych prameňov vo vzťahu k Veľkej Morave ešte podrobnejšie nevenoval.
Áno, ste na veľmi dobrej ceste v tom, že tie počiatky toho, ja to tak rád opakujem, čo nazývame tradične a zaužívane, ale nepresne, Veľká Morava, stoja úplne v totálnej hmle. Jediné, čo vieme je, že v roku 822 sa vo Frankfurte objavujú zrazu poslovia Moravanov a ešte sa tam objavujú poslovia Avarov. A tam, kde by sme čakali nás, Nitranov a Pribinu, tak tam sú neuchopiteľní Pretenecenti. Toto je veľmi zaujímavý moment, ktorý vôbec nie je jasný.
828, túto zmienku považujem za ozaj prijatú historiografiou, napriek tomu, že teraz v jednej časti slovenskej historiografie, hoci marginálnej, vznikajú také diskrepancie okolo toho, či sa to stalo alebo nestalo. V tomto roku prichádza Salzburský arcibiskup Adalram vysvätiť kostol Pribinovi v Nitre, na jeho majetku v Nitrave. Vieme teda, že Nitra existovala a že tu Pribina fungoval.
Potom sú tu archeologické a jazykovedné dáta, ktorým nateraz chýba hlbšia systematika. Preto nám ešte nijako nepomáhajú v tom, aby sme tú genézu stavu pred Veľkou Moravou nejako presnejšie popísali. Niečo však predsa len indikujú. Upozorním na takú veľmi jednoduchú vec ako Modra a Modra. Máme Modru, nad ktorou je veľkomoravské hradisko v Malých Karpatoch. A potom máme Modru, ktorá je pri Velehrade na Morave. Máme tu zjavnú dualitu miestnych názvov, ktoré podobne ako Žabokreky v Nitriansku a Žabokreky v Turci na niečo poukazujú. Kvôli osvetleniu, pozrite Nový Amsterdam… Je aj starý Amsterdam. Máme Nový Zéland, ale zase je aj Zéland pôvodný, Nový York a je aj starý York… Dualita názvov hovorí o tom, že niekto odniekiaľ niekam prišiel, niekto niečo dobil a založil tam nejakú novú osadu a nazval ju podľa miesta, ktoré bolo jeho srdcu blízke.
To, či bola iniciatíva pri politickej organizácii naddunajských priestorov po oboch brehoch rieky Moravy uvoľnených od Avarov po porážke avarského kaganátu roku 796 najprv v rukách Pribinovcov z Nitry, a Moravania na čele s Mojmírovcami následne boli tí, ktorí sa vzbúrili proti dominancii tohto rodu, je špekulatívna vec. Na základe čítania Aventina by sa to ale povedať mohlo. V každom prípade si to však vyžaduje podrobnejšie skúmanie. Ja som vám ale veľmi vďačný za túto otázku, pretože nad ňou dlhodobo dumám a odpoveď na ňu si vyžaduje ešte dosť veľkú prácu.
Teraz je jasné iba jedno, že politické subjekty z východnej i západnej strany Moravy vykazujú značné rozdiely v charaktere ich štruktúry. Aktuálny hlavný trend výkladu počiatkov Veľkej Moravy je však v rukách česky píšucich archeológov a historikov. Vďaka nemu, čo tu teraz máme a čomu sa aktuálne verí, lebo to je taká viera, nič iné, lebo tých prameňov nie je veľa, je o tom, že Pribina bol miestny, pomerne nedôležitý vládca. Pritom si mnohí z vedcov spoza Moravy želajú, aby to bol nejaký vedľajší, najlepšie nemanželský Mojmírovec. Týmto výkladom neustále podkladajú nadradenosť kniežatstva Moravy voči okolitým politickým subjektom. Majú naozaj nádherné archeologické pramene, ale písomne nič z toho, čo čoraz odvážnejšie tvrdia, nemajú ničím podložené. Naopak, jediné lokality, ktoré z písomných prameňov 9. storočia vieme 100% stotožniť s dnes existujúcimi, sú Nitra a Devín. Ak by sme zobrali toho Aventina, potom aj Bratislava…
Keď hovoríme o Pribinovi, treba zdôrazniť, že to bol skutočne významný vládca, a nie hocikto, lebo keď mu prišiel kostol vysvätiť do Nitry sám salzburský arcibiskup Adalram, bola to veľká politická vec. Ale Pribinovi a jeho synovi Koceľovi chodili vysväcovať kostoly aj ďalší salzburskí arcibiskupi po tom, keď dostal Zadunajsko do vlastníctva. A tiež vieme, že Pribina nechal v Blatnohrade postaviť ten 53 metrový Kostol sv. Hadriána. Jedným slovom Pribina bol mimoriadne dôležitá osoba s vážnymi vzťahmi na bavorsko-franské elity.
Odkiaľ však pramení dôležitosť Pribinovcov? Ak to nebolo vďaka ich krvi, čomu by nasvedčovalo meno Pribinu, ktoré nie je bitematické, musela vyplývať z ich vojenských a organizačných schopností. A tu sme znovu niekde pri avarsko-franských vojnách a ich následkoch. Vieme, že Pribina bol zabitý v roku 860. V roku 828 však už musel byť dospelý a najneskôr v tomto roku sa oženil s podľa mena neznámou bavorskou aristokratkou. Narodil sa teda okolo roku 800, pred definitívnu porážku Avarského kaganátu, ktorá sa datuje 811. To ale znamená, že kľúčovou postavou, ktorá sa pričinila o vzostup Pribinovcov, bol jeho otec – knieža X, ktorý spolu s Bavormi, Frankami, Bulharmi a inými Slovanmi pomáhal zničiť avarské politické štruktúry v priestoroch Podunajska. Tento muž patril do generácie dolnodunajského kniežaťa Ľudovíta (Ljudevita), ktorý v roku 817 po smrti Karola Veľkého viedol najvýznamnejšie povstanie južných Slovanov proti Franskej moci. Patril však tiež do generácie slovanských elít, ktorých existenciu dnešní archeológovia, nie celkom premyslene, zrušili s, podľa nich neexistujúcim, blatnícko-mikulčickým horizontom materiálnej kultúry. „Vynorenie“ sa Moravanov do dejín naopak spájam s koncom avarských štruktúr. Predpokladám určitú avarsko-moravskú kontinuitu, ako ju naznačuje avarsko-slovanské pohrebisko z Devínskej Novej Vsi. Sídelné, ekonomické, kultúrne, cirkevné, politické štruktúry, ktoré matne sledujeme okolo Nitry, sú jasne viditeľné v písomnom, archeologickom i lingvistickom pramennom materiáli zachovanom v prípade ich Panónskeho kniežatstva. Možno teda predpokladať, že boli prenesené do Zadunajska práve Pribinovcami. Na Morave sa však neobjavujú. Nemáme tam služobnícke osady, nemáme tam dvorce s kostolmi veľmožov ako v Ducovom alebo Réceskúte pri Blatnohrade, nemáme tam ani náznak nejakého súkromného vlastníctva, atď. To sú dosť vážne veci, ktoré poukazujú na to, že Nitriansko bolo štruktúrované inak. Nitre samotnej podľa všetkého dlhodobo patrilo aj prvenstvo medzi mestami a centrami nad Dunajom, ktoré boli pre ríšu nejako zaujímavé. Podotýkam, že to miesto nestratila ani pádom Mojmírovcov.
O Pribinovom význame svedčí aj to, že dostal manželku z významného bavorského rodu Wilhelmovcov. Ešte som chcel dodať to, že Pribinovo vyhnanie Mojmírom je spomenuté len v jednom spise, O obrátení Bavorov a Korutáncov, ale to sa všeobecne prijíma, nestretol som sa s tým, že by to bolo spochybňované.
Je to spochybniteľné. V odpisoch spisu O obrátení Bavorov a Korutáncov, ktoré máme k dispozícii, sa ten zápis o vysvätení kostola v Nitre objavuje na marginálii ako vsuvka, ktorú tam niekto sekundárne dopísal. Môže to znamenať všeličo. „Aha, tu sme niečo vynechali“ a dopisuje sa to. Lenže tí vedci, ktorí o tom mnohokrát špekulovali, autority ako Wolfram, nikdy nepochybovali o tom, že išlo skôr o nedbalosť prepisovateľa, než o nejakú intenčnú neskoršiu vsuvku, ktorá tam bola z tých alebo oných dôvodov dodaná. Jednoducho to obsahovo súvisí s tým, čo autor Conversia o Pribinovi píše neskôr. Chýba teda dôvod, pre ktorý by to mal niekto „ex post“ dopísať. No a je tu aj archaický názov Nitry ako Nitrava, ktorý by neskorší autor už nemal odkiaľ poznať.
Aby som to zosumarizoval. Skôr by som sa prikláňal k tej interpretácii, že mladý Ľudovít Nemec sa v prípade Pribinu v Regensburgu zle zorientoval a vsadil na Moravanov. Niekto ho podľa všetkého zle informoval o výsledku návštevy Adalráma v Nitre v roku 828, lebo my vieme, že výsledok tejto návštevy bola skutočnosť, že Pribina nebojoval proti Bulharom, ktorí zaujali franskú Panóniu. Adalrám podľa všetkého prišiel do Nitravy aj ako Ľudovítov diplomat, ktorý mal vyjednať Pribinovu vojenskú pomoc proti Bulharom, ktorí v roku 827 obsadili franskú Panóniu. Pribina pri tejto príležitosti zaujal postoj, ktorému sa v diplomacii hovorí „ozbrojená neutralita“. Prečo my o tom môžeme takto hovoriť? Lebo, keď prichádza k nedorozumeniu medzi Ľudovítom Nemcom a Pribinom, tak Pribina odchádza k Bulharom. Ak by bol bojoval proti Bulharom v tom roku 828, nikdy by tam nemohol ísť. Nebol by tam dostal politický azyl, ktorý trval skoro 10 rokov. Niekto z Regensburgu teda informoval Ľudovíta Nemca, že Pribina proti Bulharom nepomohol, teda je to zradca. Keďže mal bavorskú manželku a Frankovia neboli ešte pevní v Bavorsku a v jeho ovládaní, tak sa Pribina pravdepodobne dostal na zoznam nepriateľov Ľudovíta Nemca. To mohlo viesť k tomu, že Moravania „dostali zelenú“ na to, aby zaútočili na Pribinovu dŕžavu v Nitriansku. Pribina však s nimi podľa všetkého nebojoval, ale sa išiel prostredníctvom Radboda, ktorý bol správcom Východnej marky, spýtať rovno Ľudovíta Nemca, čo sa vlastne deje? Keď sa dozvedel krutú pravdu, že on a jeho ľudia boli v Regensburgu zradení, tak odišiel k nepriateľom Franskej ríše, to znamená k Bulharom. Aby Ľudovít Nemec mohol spoľahlivo ovládnuť Bavorsko, musel obmedziť vplyv bavorských spojencov a k nim na prvom mieste patril Pribina… Preto, podľa všetkého, podporil Moravanov. Lenže výsledok toho bol taký, že Moravania Ľudovítovi Nemcovi začali rýchlo prerastať cez hlavu. To je tiež začiatok zmierenia medzi Ľudovítom Nemcom a bavorsko-pribinovskou stranou.
Je tu však ešte jedna vec, ktorá je často problematizovaná. Otázka Pribinovho pohanstva. Tam si myslím, že ten náš informátor, ktorý spísal spis O obrátení Bavorov a Korutáncov si tak trošku vymýšľal a musel si vymýšľať, lebo nemohol napísať, že Ľudovít Nemec je strašný hlupák a veľmi sa zmýlil vo vyhodnocovaní politickej situácie na východe svojej ríše. A preto retrospektívne, keď vznikal ten spis, teda okolo roku 870, keď už Pribinov syn Koceľ bol vysokopostavený gróf v ríšskej hierarchii, a Pribina mal povesť zástancu záujmov Ľudovíta Nemca aj proti Moravanom, tak nebolo možné povedať: „Aha, aký blbý bol Ľudovít Nemec v tom 830 (?) roku“. Bolo teda potrebné si vymyslieť iný príbeh, anekdotu o Pribinovom pohanstve a jeho následnom krste, ktorá dodatočne ospravedlnila postup Ľudovíta Nemca v uvedenom prípade.