Kongresman Charles Joseph Kersten a idea slovenskej štátnosti

Charles J. Kersten – portrét

Významný americký politik Charles Joseph Kersten, autor známeho výroku: „Independent Slovakia should not have been destroyed“, ktorý bol v rokoch 1947 – 1949 a opakovane v rokoch 1951 – 1955 členom Snemovne reprezentantov Kongresu Spojených štátov amerických za Republikánsku stranu, vošiel do dejín protikomunistického hnutia z počiatkov studenej vojny ako iniciátor Výboru pre vyšetrovanie komunistickej agresie a násilného včlenenia Baltských štátov do ZSSR, založeného v júli 1953 a Výboru pre vyšetrovanie komunistickej agresie (Select committee on Communist Aggression), založeného v marci 1954.

Úlohou druhého výboru bolo aj vyšetrovanie komunistických zločinov na Slovensku. Tento výbor je známy aj ako tzv. Kerstenov výbor a zasadal do konca decembra 1954. V čase, keď po Stalinovej smrti v marci 1953 sovietske vedenie začalo postupne presadzovať politiku mierovej koexistencie, ktorú predstavitelia slovenského štátotvorného exilu vrátane Slovenskej Ligy v Amerike verejne kritizovali, znamenala komisia pre vyšetrovanie zločinov komunistických režimov za železnou oponou významnú udalosť a umožnila vláde USA lepšie spoznať vládne praktiky komunistických strán. Republikánsky kongresman Kersten politiku mierovej koexistencie odmietal, pretože predstaviteľov sovietskej moci považoval podľa mnohých svedectiev, získaných vyšetrovaním, za zločincov. Mierovú koexistenciu v prejave pred kongresovou snemovňou reprezentantov 9. augusta 1954 označil za „komunistický mýtus“ a považoval za nemožné, koexistovať s agresívnym kriminálnym systémom, ktorý mal za cieľ deštrukciu civilizácie a zotročenie celého ľudstva. Kersten praktiky vedúcich komunistických funkcionárov verejne odsudzoval a navrhoval zriadenie medzinárodného súdneho tribunálu na súdenie komunistických zločinov.[1]

Ako politik výrazného antikomunistického zmýšľania mal Charles J. Kersten veľmi blízko k slovenskému štátotvornému exilu ako aj krajanskej diaspóre v Severnej Amerike. Spolupracoval predovšetkým so Slovenskou Ligou v Amerike, dobre poznal slovenskú otázku a Slovákom bol priaznivo naklonený. Bol presvedčený, že udržanie slovenskej štátnosti po druhej svetovej vojne by oveľa viac poslúžilo protikomunistickým cieľom USA v strednej Európe, než ako tomu bolo v prípade obnoveného Československa, ktorého povojnová vládna garnitúra na čele s Edvardom Benešom poslúžila Stalinovej politike rozširovania sovietskeho vplyvu v regióne. Dňa 4. júla 1951 zaslal Kersten kongresovému výboru pre zahraničnú politiku rezolúciu, v ktorej odsúdil „brutálne vyšetrovanie a vykonštruovaný proces“[2] s tromi slovenskými biskupmi Jánom Vojtaššákom, Michalom Buzalkom a Pavlom Gojdičom. Súčasťou tejto obsiahlej rezolúcie, v ktorej sa podrobne analyzovala genéza nástupu komunistov k moci s jej ďalekosiahlymi dôsledkami a trpkým osudom slovenského a českého národa, bola požiadavka samourčovacieho práva pre oba národy ako aj výzva pre prezidenta USA, Harry S. Trumana, aby sa na území Slovenska konali slobodné voľby pod dohľadom Organizácie spojených národov. V doslovnom znení textu rezolúcie táto požiadavka znela nasledovne:

„Rezolúcia preto vyzýva prezidenta Spojených štátov nariadiť reprezentantom [USA], aby požadovali slobodné voľby na Slovensku, ktoré by sa konali pod dozorom [Organizácie] spojených národov, aby si Slováci slobodne určili ich národnú budúcnosť bez akéhokoľvek vonkajšieho tlaku.“[3]

V politickom exile a v krajanských organizáciách mala rezolúcia veľký ohlas[4] a na jej znení sa podieľali niektorí vedúci činitelia zo Slovenskej národnej rady v zahraničí, ako napríklad Jozef Mikula a Peter Prídavok, zo Slovenskej Ligy v Amerike (Filip Hrobák) a z Národného výboru pre oslobodenie Slovenska (Vojtech Krajčovič)[5]. Jozef Mikula spolupracoval s Kerstenom už od roku 1950 a aktívne bol zaangažovaný aj do príprav Výboru pre vyšetrovanie komunistickej agresie v Mníchove v júni 1954, o čom ešte bude reč. Mikula zoznámil významného kongresmana s Petrom Prídavkom, generálnym tajomníkom Slovenskej národnej rady v zahraničí, počas jeho zahraničnej cesty po Spojených štátoch amerických v prvej polovici roka 1951. Prídavok pripravil pre Kerstena rezolúciu o slovenskom probléme, ktorá mala byť uverejnená v Congressional Record a vysielaná rozhlasom do Európy, pričom na jej vypracovaní spolupracoval s Mikulom.[6] Text tejto významnej rezolúcie, ktorá bola publikovaná v tlačovom orgáne Kongresu USA Congressional Record 17. júla 1951, vznikol dokázateľne aj za podpory slovenských exulantov. Proti textu rezolúcie, najmä proti požiadavke samourčovacieho práva ako pre slovenský, tak pre český národ protestovala pročeskoslovensky orientovaná Rada slobodného Československa, a najmä slovenskí politici stojaci v jej radoch, Jozef Lettrich a Juraj Slávik.[7]

Slovenská Liga v Amerike s kongresmanom Kerstenom v prvej polovici päťdesiatych rokov aktívne spolupracovala. Charles J. Kersten sa zúčastnil schôdze Slovenskej Ligy vo Washingtone 23. mája 1952 a prejav, ktorý na schôdzi odznel, bol považovaný za mimoriadnu udalosť. Kersten v prejave dôkladne zhrnul všetky dezideráta americkej vládnej politiky voči Slovensku počnúc neuznaním Slovenskej republiky v roku 1939, súhlasom s jej likvidáciou v roku 1945, súhlasom s vydaním Jozefa Tisu československej vláde na jeseň 1945 a ignorovaním práva na samourčenie slovenského národa.[8] S významným americkým kongresmanom a priateľom Slovákov sa osobne poznal aj slovenský diplomat Jozef Mikuš, ktorý od roku 1952 viedol zahraničnú komisiu pri Slovenskej národnej rade v zahraničí vo Washingtone, pravidelne si s ním vymieňal korešpodenciu a informoval ho nielen o aktuálnom vývoji na Slovensku, ale aj o historických udalostiach na Slovensku. Keď 14. januára 1953 vystúpil Kersten na zasadaní Snemovni reprezentantov (House of Representatives) s rezolúciou o vytvorení výboru pre ochranu národnej bezpečnosti USA, Mikuš bol medzi prvými, ktorý oboznámil amerických Slovákov s textom rezolúcie. V liste Kerstenovi z marca 1953 zdôrazňoval, že vhodné usmernenie psychologického boja bolo pre vedenie studenej vojny veľmi dôležité, inak by sa studená vojna mohla obrátiť v horúcu. Mikuš v liste dal najavo svoje presvedčenie, že oslobodenie národov, zotročených komunistickou ideológiou, je možné aj mierovými prostriedkami.[9] V júli 1953 sa Mikuš zúčastnil na ustanovujúcom zasadaní vyšetrovacieho výboru pre Baltské štáty a so záujmom si vypočul prejav vtedajšieho amerického ministra zahraničných vecí Johna Fostera Dullesa.[10]

Začiatkom februára 1954 napísal Mikuš Kerstenovi list, v ktorom zaznamenal genézu prevzatia moci komunistami v Československu. Pre zaujímavosť napísaného, je nutné sa nad týmto listom pozastaviť, pretože je viac ako pravdepodobné, že americký politik bol s jeho obsahom oboznámený. V úvode listu Mikuš zdôrazňoval, že komunistické prevraty neboli výsledkom náhleho rozhodnutia kremeľskej špičky, ale boli dlho a starostlivo pripravované. Na konkrétnom prípade postupu komunistov v rámci Národného frontu v Československu dokazoval, že ani víťazstvo Demokratickej strany na Slovensku vo voľbách v máji 1946 postupné upevňovanie moci komunistov nezvrátilo. Komunisti v Československu si pomocou národných socialistov a lidovcov upevnili moc natoľko, že začiatkom roka 1948 mohli ľahko nastoliť totalitu jednej strany. V súvislosti s vývojom na Slovensku je dikcia listu nasledovaná:

„Slovensko, ktoré bolo v apríli 1945 okupované Červenou Armádou a ktorého štátnosť bola zničená bez plebiscitu, si nemohlo pomôcť, nestať sa obeťou socialistickej politiky. Aj keď Demokratická strana obdržala na Slovensku 62 %, bola zlikvidovaná pod zámienkou sprisahania proti štátu. […] Tento úder proti majoritnej politickej strane na Slovensku, nasadený spoločne českými politickými stranami, umožnil skutočný Coup d´etát.“[11]

Mikuš preto v liste Kerstenovi navrhoval rozšíriť vyšetrovanie kongresového výboru aj na Československo a v rámci vyšetrovania preskúmať podrobne pôsobenie nekomunistických strán a ich kolaboráciu s komunistami.

Výbor pre vyšetrovanie komunistickej agresie bol ustanovený 4. marca 1954 na základe rezolúcie Kongresu Spojených štátov amerických č. 438. V zmysle tejto rezolúcie bol výbor poverený dôkladne vyšetriť a preskúmať podmanenie a deštrukciu slobodných inštitúcií a individuálnych slobôd v tých častiach celého sveta, kontrolovaného priamo alebo nepriamo svetovým komunizmom.[12] V rámci vyšetrovania od marca do decembra 1954 bolo vypočutých 112 svedkov a získaných stovky ďalších písomných výpovedí. Výsledkom tejto činnosti bolo desať priebežných správ, prednesených pred Kongresom USA, pätnásť špeciálnych správ a jedná záverečná správa. Ústne svedectvá boli zaznamenané od Poliakov, Maďarov, Bulharov, Rumunov, Estóncov, Litovcov, Lotyšov, Ukrajincov, Bielorusov, Rusov, Nemcov, Slovákov a Čechov; písomné svedectvá dodali Arméni, Gruzínci, Azerbajdžanci, Kozáci a Tatári. Medzi svedkami boli zastúpené všetky sociálne vrstvy, členov kráľovských rodov a vysokých politických a vojenských činiteľov nevynímajúc, ba dokonca nevynímajúc deti, utekajúcich pred červeným terorom od skončenia druhej svetovej vojny.[13] Niektoré verejné inštitúcie prácu výboru podporovali; Rádio Slobodná Európa vysielala mnohé z výpovedí a svedectvá nahrávala. Komunistické praktiky preberania moci na Slovensku boli Kerstenovým výborom vyšetrované v rámci celého Československa a vyšli v správe pod číslom osem.[14] Predsedom výboru bol Charles Kersten a výbor pozostával z ôsmych kongresmanov: Fred E. Busbey, Alvin M. Bentley, Edward J. Bonin, Patrick J. Hillings, Ray J. Madden, Thaddeus M. Machrowicz, Thomas J. Dodd, Michael A. Feighan, riaditeľom personálu bol Edward M. O´Connor a právnym zástupcom výboru James J. McTigue. O členoch výboru sa Jozef Mikula v jednom z listov svojmu priateľovi a zakladateľovi protikomunistického hnutia odporu Biela légia Jozefovi Vicenovi vyjadril ako o „dobrých priateľoch, ktorí sú našej veci oddaní“.[15] Jezuitský páter Fridrich Osuský, ktorý v tom čase pracoval ako redaktor náboženského vysielania v Rádiu Slobodná Európa, vnímal Kerstena ako dobrého katolíka, ktorému možno dôverovať.[16]

(Štúdia týkajúca sa fungovania Kerstenovho výboru a vypočúvania slovenských svedkov bude uverejnená v zborníku, ktorý vyjde v Ústave pamäti národa ako zborník konferencie k Februáru 1948.)

Poznámky

[1] Na spomínanom zasadnutí snemovne reprezentantov povedal o.i. nasledovné: „Kto má odvahu odporúčať našim vedúcim predstaviteľom, radiť prezidentovi Eisenhowerovi, aby zasadol za spoločný konferenčný stôl s takými charaktermi, ktorých kriminálne činy sú horšie ako čokoľvek v dejinách.“ Myslel tým hlavne Molotova, Vyšinského a Malenkova. In: Congressional Record, 9. august 1954, č. s. 13822.

[2] V anglickom origináli: „brutal torture and mock trial.“

[3] „The resolution, therefore, calls upon the President of the United States to direct its United Nations representatives to demand that free elections be held in Slovakia under police supervision of the United Nations so that the Slovaks may freely decide their national future without any outside pressure.“ The Kersten Resolution for the Freedom of the Slovaks (No. 139). In: Congressional Record, 17. July 1951, 959126 – 39804.

[4] Slobodné Slovensko, roč. 6, č. 6, Mníchov, 1. augusta 1951, s.1, 4; Slobodné Slovensko, roč. 6, č. 12, Mníchov, 2. november 1951, s. 1, 2.

[5] V predslove k rezolúcii je zmienka o Vojtechovi Krajčovičovi, ktorý v New Yorku viedol National Committee for Liberation of Slovakia. Krajčovič nepožíval vo vedení Slovenskej Ligy v Amerike dôveru a nebol napojený ani na SNRvZ.

[6] Na prvej pracovnej schôdzke odbočky SNRvZ pre USA, konanej 20. mája 1951 v New Yorku, referoval prítomný Peter Prídavok, že sa stretol s kongresmanom Kerstenom, s ktorým ho zoznámil Mikula.  Slovenská národná knižnica (SNK), Literárny archív (LA), f. Jozef Mikuš, Zápisnice SNRvZ, New York, 20.5.1951.

[7] SNK, LA, fond Jozef Mikuš, SNRvZ – zápisnice, Middletown, 25. august 1951, Odbočka SNRvZ v Spojených Štátoch.

[8] Jednota, 28. máj 1952. SNA, f. SLvA, k. 13. Prejav v anglickom origináli pozri SNA, f. SLvA, k. 12, Independent Slovakia should not have been destroyed.

[9] SNK, LA, f. Jozef Mikuš, korešpondencia Washington, 13. marec 1953 Mikuš Kerstenovi.

[10] SNK, LA, f. Jozef Mikuš, korešpondencia Washington, 5. február 1954, Mikuš Kerstenovi.

[11] Tamtiež, s. 2.

[12] House Resolution 438, 83rd Congress. „The Committee is authorised and directed to conduct a full and complete investigation and study of […] the subversion and distruction of free institutions and human liberties in all other areas controlled, directed or indirectly, by worl communism, including the treatment of the peoples in such areas.“ Pozri Preliminary Inventory of the Records of the Select Committee on Communist Aggression, 83rd Congress. Washington: National Archives 1959, s. 2.

[13] Second Interim Report of the Select Committee on Communist Aggression. House of Representatives, 83rd Congress, second session. Union Calender, Nr. 912, House Report, Nr. 2650. Washington: United States Government Printing Office 1954, s. 2. Priebežná správa prednesená Kerstenom 9. augusta 1954 pred Snemovňou reprezentantov.

[14] Charles J. KERSTEN: Communist Takeover and Occupation of Czechoslovakia. Special Report No. 8 of the Select Committee on Communist Aggression, House of Representatives, Eighty-Third Congress. Washington: United States Governemt Printing Office 1955.

[15] A ÚPN, f. Jozef Vicen, A 509-5-2, korešpodencia s Jozefom Mikulom, (pravdepobobne Detroit), (nedatované, pravdepodobne zač. júna 1954) Mikula Vicenovi, ručne písaný list.

[16] A PSÚSCM, korešpondencia 1954, Mníchov, 1. jún 1954, Osuský Botekovi a Náhalkovi, č. 490/54.

About Beáta Katrebová Blehová 2 Articles
V rokoch 1992 – 1993 vyštudovala anglistiku a germanistiku na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre a následne politológiu, históriu, ruský jazyk a právo v kombinácii predmetov na Viedenskej Univerzite (1993 – 2000). Doktorandské štúdium úspešne absolvovala na Inštitúte pre východoeurópske dejiny Univerzity Viedeň (2000 – 2004), pričom obhájila prácu na tému „Der Fall des Kommunismus in der Tschechoslowakei 1989“, ktorá vyšla knižne v roku 2006. V súčasnosti je členkou Historického odboru Matice slovenskej a členkou Redakčnej rady časopisu Pamäť národa, ktorý vydáva Ústavu pamäti národa. Odborne sa zameriava na slovensko-sovietske, československo-sovietske a československo-talianske vzťahy, ako aj na slovenský politický exil.